SUBARU LIBERO

Na zraze Zima 2009 v Dolním Újezdě sa za výkony v súťažiach odovzdávali diplomy s uplne latičinou záváňajúcou diagnózou našeho postihnutia: URABUS OREBIL
Príznaky tohoto onemocnenia prosím doplňujte tu, každý ich má drobátko iné, všetci majú niečo spoločné...
Moje onemocnenie sa začalo ešte v roku asi tak 84, keď v Stope (Motoristický časopis za socíku) vyšla recenzia na Liberko i so schémami rozloženia sedačiek a rozmermi a zároveň správa, že sa asi do Československa nebude dovážať, tak škoda, ale je zaujímavé... Medzitým sa stavala Avia-karavanka a čas bežal. Dodieral som starého Warťasa s kastlou 900 a motorom 1000, potom veteránsku Felíciu z roku 1963 s oboma strechami a odrazu sme mali množstvo detí a iba dvojmiestny kabriolet. Dvanástotrojka pre hintovčekovité kolísanie a spotrebu neprichádzala do úvahy a potom som uvidel Liberko na vlastné oči a polhodinu som ho občumákovával. Majitel ho ešte nechcel predať, teda robil akože drahoty, tak sme sa rozišli, že keby to chcel predať, nech sa ohlási. A ohlásil sa. Jarka sa rozosmiala pri pohľade na ten zázrak, ale 6 miest bol argument. S koróziou a poruchami sme statočne bojovali až dodnes, máme ho už 15ty rok. Ale že mi ten bacil vydržal, že?

Určite to suvisí s diagnózou, že snáď všetci v tomto ústave používame slovakizovanú češtinu. A s tým vraj skoncoval Ľ. Štúr.

Mám úplne novou diagnózu: (a nesouvisící s koronakrizí)
Všeci lidi na jar radi nastavujou tváře slunícku, prej to vyrábí v kůži vitamin D
mám pocit, že u mne je to vitamin 4WD...to jak se těšim na dobrej terenní úsek s Liberkem...

Problem je jen to, ze jak je, aspon u nas, zakaz volneho pohybu osob a shlukovani, tak mesta jsou prazdny, ale krajina plna..